Test biodegradácie OECD 301C

V norme „OECD 301C Biodegradačný test“ publikovanej v rámci usmernení OECD o zodpovednom obchodnom správaní pre nadnárodné podniky (usmernenia OECD) je opísaná metóda aeróbneho biodegradačného testu. Táto metóda, ktorú vyvinulo najmä japonské ministerstvo medzinárodného obchodu a priemyslu (MITI), je 28-dňový respirometrický test, ktorý meria hlavne spotrebu kyslíka. Norma OECD 301C je vhodná pre slabo rozpustné materiály a možno ju použiť so vzorkami prchavých materiálov. Hoci je táto metóda podobná iným testom biologickej odbúrateľnosti 301, má určité testovacie parametre, ktoré sa od ostatných metód líšia.

Pri uvádzaní tvrdení o biologickej odbúrateľnosti materiálu by sa mali požiadavky na testovanie preskúmať s príslušným regulačným orgánom, aby sa určilo, aké testovanie biologickej odbúrateľnosti je potrebné na uvádzanie tvrdení o biologickej odbúrateľnosti materiálu.

Okrem toho, testovanie biologickej odbúrateľnosti môže ovplyvniť mnoho chemických a fyzikálnych vlastností a je dôležité oznámiť tieto vlastnosti testovaciemu laboratóriu pred začatím testu biologickej odbúrateľnosti. Rôzne podniky často vyžadujú súčasné testovanie biologickej odbúrateľnosti a toxicity, aby splnili regulačné požiadavky a získali akceptáciu na trhu.

V podstate testovacie usmernenie OECD 301 predstavuje šesť metód (t. j. AF), ktoré umožňujú skríning chemikálií z hľadiska ich ľahkej biologickej odbúrateľnosti v aeróbnych vodných médiách. Metóda OECD 301C (modifikovaný test MITI) je založená na meraní príjmu kyslíka mikroorganizmami naočkovanými v dobre premiešanej suspenzii testovanej látky a minerálneho roztoku v tmavom, uzavretom respirometri pri teplote 28 stupňov plus/mínus 25 stupeň počas 1 dní.

Biodegradácia sa vyjadruje ako percento absorpcie kyslíka z teoretickej absorpcie. Metóda 301F sa vzťahuje na manometrické respirometrické testovanie. Spotreba kyslíka sa určuje meraním množstva kyslíka potrebného na udržanie konštantného objemu plynu v respirometrickej fľaši alebo zo zmeny objemu alebo tlaku v prístroji. Respirometer je zariadenie používané na detekciu dýchacej frekvencie živého organizmu meraním rýchlosti výmeny kyslíka alebo oxidu uhličitého.

Testovanie biologickej odbúrateľnosti meria zložitý biochemický proces, ktorý prebieha, keď mikroorganizmy konzumujú určitý typ materiálu. Hoci sú výsledky testov zložité, merajú relatívne jednoduché markery procesu biodegradácie.

Schopnosť produktu biodegradovať závisí od množstva uhlíka dostupného pre mikrobiálnu spotrebu. V súčasnosti predpisy vyžadujú, aby tvrdenia o biologickej odbúrateľnosti boli založené na aeróbnej biodegradácii, ktorá vo všeobecnosti meria spotrebu kyslíka, produkciu oxidu uhličitého a stav anorganických uhlíkových medziproduktov.

Medzi výzvy v testovaní biodegradácie patrí zložitosť biochemických interakcií, zloženie testovaných materiálov a špecifické potreby každého testu biodegradácie. Materiály zložené zo zložiek, o ktorých je známe, že sú biologicky odbúrateľné, niekedy neprejdú a materiály zložené z anorganických zložiek nemusia nevyhnutne zlyhávať v rôznych hodnoteniach biologickej odbúrateľnosti.

Je dôležité vedieť, ktorú metódu biodegradácie použiť pre konkrétny materiál. Testy biodegradácie požadované pre pevné látky sú vo všeobecnosti v súlade s normou ISO 16929, pre kvapaliny s normou OECD 301 a pre mazivá s normou ASTM D5864.

Vo všeobecnosti si regulačné a tretie strany vyžadujú súčasné testovanie biodegradácie, toxikológie a bioakumulácie, aby sa vykonala analýza vplyvu produktu na životné prostredie. Pred testovaním je potrebné dôkladne preskúmať požiadavky na testovanie, aby sa určilo, ktoré metódy sú potrebné na označovanie a akceptovanie regulačnými orgánmi.

Stručne povedané, biodegradácia je rozklad hmoty na menšie časti a ich premena na látky, ktoré sa nakoniec opätovne použijú v biologických cykloch alebo sa hromadia v životnom prostredí. V prítomnosti kyslíka mikroorganizmy rozkladajú materiály na oxid uhličitý, vodu, minerálne soli a biomasu bohatú na uhlík. Za anaeróbnych podmienok premieňajú materiály na oxid uhličitý, minerálne soli, biomasu a metán. Aby sa materiál úplne rozložil, dochádza k dezintegrácii aj biodegradácii.

Degradácia je fyzické rozloženie materiálu na menšie zložky, napríklad vplyvom poveternostných podmienok alebo UV žiarenia. Materiály sú známe ako kompostovateľné, keď sa úplne biologicky rozložia za kontrolovaných podmienok v rámci definovaného časového rámca, čím sa rozložia na ich zložky vhodné na organickú recykláciu. Biologicky rozložiteľné materiály nie sú vždy kompostovateľné a testovanie pomáha určiť, či produkt spĺňa tieto definície.

Biodegradácia má mnoho výhod. Je to proces, ktorý eliminuje odpad, zvyšuje skládkovanie a vracia materiály späť do životného prostredia na opätovné použitie. Materiály, ktoré sa dajú úplne rozložiť na ich základné zložky bez tvorby škodlivých zvyškov, sú uprednostňované pred materiálmi, ktoré sa rozkladajú len čiastočne alebo uvoľňujú škodlivé kontaminanty, ako sú znečisťujúce látky a mikroplasty.

Vývoj a používanie biologicky rozložiteľných produktov tiež pomáha podporovať udržateľnejšie postupy, ako je využívanie obnoviteľných zdrojov, znižovanie množstva nebezpečného odpadu a podpora modelov obehového hospodárstva.

Naša organizácia, ktorá sa už roky snaží podporovať podniky zo všetkých sektorov širokou škálou testovacích, meracích, analytických a hodnotiacich štúdií, má silný personál, ktorý pozorne sleduje svetový vývoj v oblasti vedy a techniky a neustále sa zlepšuje. V tejto súvislosti sa podnikom poskytujú aj testovacie služby v súlade s normou „OECD 301C Biodegradation Test“.