
Keď sa akýkoľvek materiál zahreje, začne expandovať pod vplyvom zvyšujúcej sa teploty. To spôsobuje výrazné zmeny rozmerov, deformáciu dielu alebo vnútorné napätie. Lineárny (lineárny) koeficient tepelnej rozťažnosti je vlastnosť materiálu, ktorá charakterizuje schopnosť plastu expandovať pod vplyvom zvýšenia teploty. Lineárny koeficient tepelnej rozťažnosti vyjadruje, ako dlho zostane vyvíjaný diel pri zmenách teploty rozmerovo stabilný.

Najbežnejšie normy, na ktoré sa odkazuje na meranie koeficientu lineárnej tepelnej rozťažnosti v plastoch, sú nasledujúce normy vyvinuté Americkou spoločnosťou pre testovanie a materiály (ASTM):
Okrem toho je založená norma ISO 11359 Plasty – termomechanická analýza (TMA) vyvinutá Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (ISO).
Hlavné techniky používané pri meraniach vo všeobecnosti sú: dilatometria, interferometria a termomechanická analýza.
Charakter väčšiny plastov a povaha dilatometra robí z mínus 30 až plus 30 stupňov Celzia vhodný teplotný rozsah pre lineárne merania tepelnej rozťažnosti plastov. Tento rozsah zahŕňa teploty, pri ktorých sa plasty najčastejšie používajú.
Tepelná rozťažnosť plastu pozostáva z reverzibilnej zložky, kde sa zmeny dĺžky prekrývajú v dôsledku zmien obsahu vlhkosti, vytvrdzovania, straty zmäkčovadiel alebo rozpúšťadiel, uvoľnenia napätí, fázových zmien a iných faktorov. Cieľom testov lineárneho koeficientu tepelnej rozťažnosti je určiť koeficient lineárnej tepelnej rozťažnosti s vylúčením čo najväčšieho počtu týchto faktorov. V skutočnosti je vo všeobecnosti nemožné úplne vylúčiť vplyv týchto faktorov. Preto sa očakáva, že bez ohľadu na to, ktorá testovacia metóda sa použije, poskytne aproximáciu skutočnej tepelnej rozťažnosti.
Naša organizácia tiež poskytuje služby v oblasti testovania koeficientov lineárnej tepelnej rozťažnosti so svojím vyškoleným a odborným personálom a moderným technologickým vybavením, medzi početnými testovacími, meracími, analytickými a hodnotiacimi štúdiami, ktoré poskytuje pre podniky v rôznych sektoroch.
