
Európska norma „EN 50267-2-1 Všeobecné skúšobné metódy pre káble v podmienkach požiaru - Skúšky plynov uvoľňovaných počas horenia materiálov z káblov - Časť 2-1: Postupy - Stanovenie obsahu halogénových kyslých plynov“ opisuje postup na stanovenie množstva halogénových kyslých plynov, okrem kyseliny fluorovodíkovej, uvoľnených počas odstraňovania halogénovaných polymérnych zlúčenín a zlúčenín obsahujúcich halogénované prísady z káblových konštrukcií.

Z dôvodu presnosti sa táto metóda neodporúča, ak je množstvo uvoľnenej halogénovanej kyseliny menšie ako 5 mg/g odobratej vzorky. Táto metóda nie je vhodná na identifikáciu zlúčenín alebo materiálov definovaných ako bezhalogénové alebo bezhalogénové. Pre takéto zlúčeniny alebo materiály a pre všetky zlúčeniny alebo materiály obsahujúce menej ako 5 mg/g ekvivalentu halogénovanej kyseliny sa odporúča použiť metódu špecifikovanú v norme „EN 50267-2-2 Všeobecné skúšobné metódy pre káble v podmienkach požiaru - Skúšky plynov uvoľňovaných z materiálov počas horenia káblov - Časť 2-2: Postupy - Stanovenie kyslosti plynov pre materiály meraním pH a vodivosti“.
Na účely tejto normy sa spaľovaním rozumie exotermická reakcia látky s oxidačným činidlom a výsledná emisia odpadového materiálu, zvyčajne sprevádzaná plameňmi alebo dymom.
Počas testovania sa testované zariadenie zahrieva v prúde suchého vzduchu a plyny absorbované do 0,1 M roztoku hydroxidu sodného sa zhromažďujú v premývacích fľašiach. Každá premývacia fľaša by mala obsahovať najmenej 220 ml 0,1 M roztoku hydroxidu sodného. Množstvo halogénovej kyseliny sa potom stanoví okyslením roztoku kyselinou dusičnou, pridaním odmeraného objemu 0,1 M roztoku dusičnanu strieborného a spätnou titráciou prebytku 0,1 M tiokyanátom amónnym s použitím síranu železito-amónneho ako indikátora alebo akejkoľvek ekvivalentnej analytickej metódy s minimálne rovnakou presnosťou.
Na vzorke by sa mali vykonať opakované testy a slepé pokusy by sa mali vykonať bez vzorky. Výsledok by sa mal považovať za priemer oboch testov. Jednotlivé hodnoty by sa nemali od priemeru líšiť o viac ako plus/mínus 10 percent.
Vzorka by mala pozostávať z 500 mg až 1 000 mg materiálu. Vzorka by sa mala odobrať z reprezentatívnych vzoriek materiálu a nakrájať na malé kúsky. Vzorky by sa mali skladovať najmenej 16 hodín v prostredí s relatívnou vlhkosťou 50 % plus/mínus 5 %. Po kondicionovaní s presnosťou na 0,1 mg sa vzorka, ktorá sa má odvážiť, umiestni do spaľovacej komory. Vzorka by mala byť rovnomerne rozložená na dne komory. Komora sa potom umiestni do spaľovacej trubice, ktorá sa potom umiestni do rúrkovej pece.
Prietok hliníka by sa mal upravovať rýchlosťou otáčania ihlového ventilu a mal by sa počas testu udržiavať konštantný. Vzorka sa zahrieva približne rovnomernou rýchlosťou počas 40 minút plus/mínus 2 minúty, aby sa teplota vzorky zvýšila na 800 stupňov plus/mínus 10 stupňov, a potom sa pri tejto teplote udržiava 20 minút plus/mínus 1 minúta. Rýchlosť zahrievania a teplota vzorky sa regulujú vhodnou metódou.
Na stanovenie obsahu halogénovej kyseliny sa po ochladení na izbovú teplotu odmeria 200 ml roztoku do liekovky pomocou pipety alebo byrety a potom sa pridajú 4 ml koncentrovanej kyseliny dusičnej, 20 ml 0,1 M dusičnanu strieborného a 3 ml nitrobenzénu. Obsah sa dôkladne pretrepe, aby sa halogenid strieborný zhlukoval a pokryl. Potom sa pridá 1 ml 40 % vodného roztoku síranu železito-amónneho obsahujúceho niekoľko kvapiek 6 M kyseliny dusičnej a všetko sa premieša. Roztok sa potom titruje 0,1 M roztokom tiokyanátu amónneho za použitia magnetického miešadla.
