EN 1972 Potápačské vybavenie – Šnorchle – Požiadavky a skúšobné metódy

Európska norma „EN 1972 Potápačské vybavenie – Šnorchle – Požiadavky a skúšobné metódy“ popisuje bezpečnostné požiadavky pre plavcov a potápačov s cieľom zvýšiť bezpečnosť pri používaní šnorchlov. Táto norma sa vzťahuje na šnorchle, ktoré umožňujú používateľom dýchať pri hladine vody s tvárou pod vodou. Zahŕňa šnorchle používané plavcami a potápačmi. Táto norma sa však nevzťahuje na kombinované tvárové masky a šnorchle, kde šnorchlová trubica ústi do tvárovej masky.

Na účely tohto štandardu platia nasledujúce termíny a definície.

• Šnorchel označuje zariadenie pozostávajúce z hadice alebo trubice s náustkom, ktoré umožňuje užívateľovi dýchať pri plávaní v polohe plávania. Šnorchel môže obsahovať aj voliteľné zariadenia, ako sú ventily a vodné deflektory.

Náustok označuje časť šnorchla, ktorá je zvyčajne držaná zubami, tesne pri perách a cez ktorú je vdychovaný a vydychovaný vzduch.

Šnorchel by nemal mať vyčnievajúce časti alebo rohy a hrany, ktoré by mohli spôsobiť zranenie. Šnorchle musia byť testované v súlade s vizuálnou kontrolou a testovaním rozmerov opísaných v tejto norme. Rozmery šnorchla musia zodpovedať tabuľke uvedenej v norme:

• Trieda A: Pre ľudí s veľkou kapacitou pľúc. Jeho vnútorný objem je maximálne 230 ml a lineárna vzdialenosť je maximálne 380 mm.
• Trieda B: Pre ľudí s malou kapacitou pľúc (napr. deti). Jeho vnútorný objem je maximálne 150 ml a lineárna vzdialenosť je maximálne 350 mm.

Vnútorný objem je objem, ktorý predstavuje mŕtvy priestor šnorchla na výmenu dýchania. Lineárna vzdialenosť je lineárna vzdialenosť medzi stredom otvoru náustka a spodkom otvoru nasávania vzduchu.

Mala by sa uznať možnosť, že materiál náustka spôsobí podráždenie alebo akékoľvek nepriaznivé účinky na zdravie. Náustok by mal byť navrhnutý tak, aby sa dal ľahko držať v ústach, napríklad pomocou rukovätí na jeho uchopenie medzi zuby. Všetky časti náustka, ktoré prichádzajú do kontaktu so sliznicou ústnej dutiny, musia byť riadne dokončené. Hrot tuby by nemal presahovať náustok do úst. Náustok sa musí skúšať v súlade s vizuálnou kontrolou a skúšaním rozmerov opísaných v tejto norme.

Odolnosť voči prúdeniu vzduchu, keď sa testuje v súlade s touto normou, najvyšší dýchací tlak šnorchla počas nádychu a výdychu musí byť v rozsahu plus/mínus 10 mbar.

Keď sa spoje skúšajú axiálnou silou 10 N počas 30 sekúnd v súlade s touto normou, spoje by nemali vykazovať žiadne známky oddelenia.

Aby sa predišlo strate šnorchla počas používania, akékoľvek voliteľné zariadenie na uchytenie šnorchla pripojené k trubici by malo byť usporiadané tak, aby bolo možné nastaviť polohu šnorchla. Zariadenie na uchytenie šnorchla musí umožňovať vybratie a výmenu šnorchla z úst bez uvoľnenia tvárovej masky. Musí sa tiež skúšať v súlade s vizuálnou kontrolou a praktickou skúškou výkonu opísanou v tejto norme.

Ak je nainštalovaný voliteľný uzatvárací ventil, ktorý zabraňuje vniknutiu vody, mal by sa zatvárať iba vtedy, keď je ponorený. Po ponorení by sa mal ventil pri prvom výdychu ľahko otvoriť. Ventil sa musí skúšať v súlade s praktickou skúškou výkonu opísanou v norme.

Skúšobné metódy opísané v norme EN 1972 sú:

• Vizuálne vyšetrenie: Vizuálne vyšetrenie by sa malo vykonávať s normálnou zrakovou ostrosťou. Vizuálna kontrola by mala zahŕňať vyhodnotenie označenia zariadenia, informácií dodaných výrobcom a všetkých kariet bezpečnostných údajov.
• Testovacie rozmery: Vnútorný objem šnorchla je možné určiť meraním a výpočtom veľkosti alebo naplnením šnorchla vodou. Šnorchel sa spolu s náustkom umiestni do polohy, v ktorej by bol pri bežnom používaní. Stanoví sa lineárna vzdialenosť medzi stredom otvoru náustka a spodkom otvoru na nasávanie vzduchu.
• Test odporu prúdenia vzduchu: Náustok je pripojený k simulátoru dýchania. Simulátor dýchania je nastavený na sínusovú prevádzku pri 2,5 l/zdvih a 25 úderov/min pri okolitom tlaku a teplote. Odchýlka medzi frekvenciou a amplitúdou by nemala byť väčšia ako plus/mínus 3 percentá. Zaznamenáva sa tlak v náustku. Meranie pokračuje, kým sa nedosiahne ustálený stav.
• Skúšanie pevnosti spoja: Používa sa stroj na skúšanie ťahom alebo usporiadanie vlastnej hmotnosti s prostriedkami na meranie s presnosťou plus/mínus 2 N v celom rozsahu merania. Zaťaženie sa aplikuje rovnomernou rýchlosťou cez spoj počas 5 sekúnd. Sila sa udržiava 10 sekúnd a kĺb sa skúma, či nie je poškodený.
• Praktické testovanie výkonu: Z bezpečnostných dôvodov by sa praktické testovanie malo vykonávať až po uspokojivom vykonaní všetkých laboratórnych testov podľa vizuálnej kontroly a testovania pevnosti spoja. Šnorchel by mali testovať subjekty, ktoré pravidelne praktizujú šnorchlovanie. Každý testovaný subjekt absolvuje skúšobné plávanie, ktoré zahŕňa najmenej dva ponory do hĺbky najmenej 1 m. Počas testovania je šnorchel subjektívne hodnotený užívateľom a po teste sú zaznamenané komentáre užívateľa týkajúce sa nasledujúcich bodov: pohodlie šnorchla, bezpečnosť akýchkoľvek spojov a spojov, nastavenie náustku a prípadných zariadení na uchytenie šnorchla, jednoduchosť ovládania dýchanie pri prvom výdychu a otvorení prípadných uzatváracích ventilov, a užívateľ Ďalšie pripomienky nahlásil na požiadanie.

Spomedzi mnohých testovacích, meracích, analytických a hodnotiacich štúdií, ktoré poskytuje pre podniky v rôznych sektoroch, naša organizácia poskytuje aj testovacie služby definované v norme „EN 1972 Potápačské vybavenie – šnorchle – požiadavky a testovacie metódy“ s vyškoleným a odborným personálom a pokročilé technologické vybavenie.