EN ISO 9015 Deštruktívne skúšanie zvarov v kovových materiáloch - Skúška tvrdosti

Norma „EN ISO 9015 Deštruktívne skúšanie zvarov kovových materiálov - Skúšanie tvrdosti“, ktorá je založená na európskej norme a následne ju publikovala Medzinárodná organizácia pre normalizáciu (ISO), pozostáva z nasledujúcich podsekcií publikovaných pod rovnakým názvom:

• „EN ISO 9015-1 Časť 1: Skúšanie tvrdosti oblúkovo zvarených spojov opisuje metódy skúšania tvrdosti na prierezoch oblúkovo zvarených spojov kovových materiálov. Táto norma sa zvyčajne vzťahuje na skúšky tvrdosti podľa Vickersa podľa normy ISO 6507-1 so skúšobným zaťažením 49,03 N alebo 98,07 N. Tieto zásady sa však vzťahujú na skúšku tvrdosti podľa Brinella podľa normy ISO 6506-1 a na skúšanie mikrotvrdosti podľa normy ISO 6507-1 a ISO 9015-2. Skúšanie by sa malo vykonávať tak, aby sa zabezpečilo určenie najvyššej a najnižšej úrovne tvrdosti základného kovu aj zvarového kovu. Táto norma sa nevzťahuje na skúšobné zvary austenitických nehrdzavejúcich ocelí.

Typ a rozsah skúšok musia byť uvedené v príslušnej aplikačnej norme alebo v dohode medzi zmluvnými stranami. Skúšanie tvrdosti sa musí vykonávať v súlade s normou ISO 6507-1 alebo ISO 6506-1. Skúšky tvrdosti sa môžu vykonávať pomocou radov vtlačkov alebo jednotlivých vtlačkov. Ak nie sú uvedené typy zvarov, skúšobný postup musí byť vhodný pre zvarové spoje. Pokiaľ nie je uvedené inak, skúšanie sa musí vykonať pri teplote okolia (23 °C plus/mínus 5 °C).

Príprava skúšobnej vzorky musí byť v súlade s normou ISO 6507-1 alebo ISO 6506-1. Prierez skúšobnej vzorky by sa mal odobrať mechanickým rezaním, zvyčajne kolmo na zvarový spoj. Tento proces a následná príprava povrchu sa musia vykonávať starostlivo, aby sa zabezpečilo, že tvrdosť skúšaného povrchu nebude metalurgicky ovplyvnená. Skúšaný povrch by mal byť riadne pripravený a najlepšie obrúsený, aby sa umožnilo presné meranie vtlačkov v rôznych oblastiach zvarového spoja.

Pri metóde radového vtlačenia sa vtlačky na meranie tvrdosti robia v radoch, ktoré zahŕňajú vzdialenosť od povrchu, tak, aby tieto rady alebo ich časti umožňovali vyhodnotenie zvarového spoja. Na žiadosť zmluvných strán je možné vytvoriť ďalšie rady vtlačkov alebo iné miesta. Miesto musí byť uvedené v skúšobnom protokole. Počet a rozostup vtlačkov musia byť dostatočné na identifikáciu oblastí spevnených alebo zmäkčených zváraním.

Pri metóde individuálneho vtlačenia sú typické oblasti pre umiestnenie individuálneho vtlačenia znázornené podľa normy. Série 1 až 4 označujú neovplyvnený základný kov, série 5 až 10 označujú tepelne ovplyvnenú zónu a série 11 až 14 označujú zvarový kov. V opačnom prípade je možné umiestnenie vtlačenia určiť na základe metalografického vyšetrenia. Aby sa zabránilo účinku deformácie spôsobenej vtlačením, minimálna vzdialenosť medzi stredovými bodmi individuálneho vtlačenia v ľubovoľnom smere by nemala byť menšia ako 2,5-násobok priemernej uhlopriečky/priemeru najbližšieho susedného vtlačenia.

• Norma „EN ISO 9015-2 Časť 2: Skúšanie mikrotvrdosti zvarových spojov“ opisuje metódu na skúšanie mikrotvrdosti prierezov zvarových spojov kovových materiálov s vysokými gradientmi tvrdosti. Táto norma sa vzťahuje na skúšky tvrdosti podľa Vickersa v súlade s normou ISO 6507-1 so skúšobným zaťažením bežne v rozsahu od 0,98 N do menej ako 49 N. Skúška umožňuje stanovenie maximálnej a minimálnej tvrdosti základných materiálov (oboch základných materiálov v prípade rozdielnych materiálov) a zvarového kovu. Táto norma sa nevzťahuje na skúšanie tvrdosti zvarov so zaťažením 49,03 N a viac, ktoré sú zahrnuté v norme ISO 9015-1. Okrem toho sa táto norma nevzťahuje na skúšanie tvrdosti podľa Vickersa odporových bodových, výstupkových a švových zvarov, ktoré sú zahrnuté v norme ISO 14271.

Skúšanie mikrotvrdosti by sa malo vykonávať v súlade s normou ISO 6507-1. Skúšanie mikrotvrdosti sa môže vykonávať pomocou radov vtlačkov alebo jednotlivých vtlačkov. Ak typ zvaru nie je vo vzorkách uvedený, skúšobný postup by mal byť vhodný pre zvarové spoje. Vo všeobecnosti by sa skúšky mali vykonávať pri teplote okolia v rozmedzí 23 °C (23 °F) plus/mínus 5 °C (5 °F).

Príprava skúšobnej vzorky musí byť v súlade s normou ISO 6507-1. Výrez skúšobnej vzorky by sa mal odobrať mechanickým rezaním, zvyčajne kolmo na zvarový spoj. Tento proces a následná príprava povrchu sa musia vykonávať starostlivo, aby sa zabezpečilo, že tvrdosť skúšaného povrchu nebude metalurgicky ovplyvnená tepelným alebo studeným spracovaním. Skúšaný povrch musí byť vhodne pripravený a najlepšie obrúsený, aby sa umožnilo presné meranie diagonálnych dĺžok vtlačkov v rôznych oblastiach zvarového spoja.

Pri metóde riadkového vtlačenia obrázky uvedené v norme zobrazujú typické príklady umiestnenia vtlačkov tvrdosti vytvorených v radoch vrátane vzdialenosti od povrchu, čo umožňuje vyhodnotenie zvarového spoja podľa radov alebo ich segmentov. Ďalšie rady vtlačkov alebo rôzne umiestnenia sa môžu vytvoriť, ak sú špecifikované, napríklad odkazom na aplikačnú normu. Skutočné umiestnenia sú uvedené v skúšobnom protokole.

Pre metódu jednotlivých vtlačkov obrázok uvedený v norme znázorňuje typické oblasti pre umiestnenie jednotlivých vtlačkov: pozície 1-4 poskytujú informácie o neovplyvnenom základnom materiáli, pozície 5-8 predstavujú tepelne ovplyvnenú zónu a pozície 9-11 predstavujú zvarový kov. V opačnom prípade je možné umiestnenie vtlačku určiť na základe metalografického vyšetrenia. Aby sa zabránilo účinku deformácie spôsobenej vtlačkom, minimálna vzdialenosť medzi stredovými bodmi jednotlivých vtlačkov v ľubovoľnom smere by nemala byť menšia ako hodnota uvedená v norme ISO 6507-1.

Naša organizácia, ktorá už roky podporuje podniky vo všetkých sektoroch prostredníctvom širokej škály testovacích, meracích, analytických a hodnotiacich aktivít, má silný tím zamestnancov, ktorí pozorne sledujú globálny vývoj vo vede a technike a neustále sa zlepšujú. V tejto súvislosti poskytujeme aj testovacie služby v súlade s normou EN ISO 9015 „Deštruktívne skúšanie zvarov kovových materiálov – Skúšanie tvrdosti“.