EN 1062 Farby a laky - Náterové materiály a náterové systémy na vonkajšie murivo a betón

Európska norma „EN 1062 Farby a laky – Náterové materiály a náterové systémy na vonkajšie murivo a betón“ pozostáva z viacerých čiastkových noriem pod rovnakým názvom:

• Norma „EN 1062-1 Časť 1: Klasifikácia“ opisuje všeobecný systém klasifikácie obkladových materiálov a obkladových systémov na dekoráciu a ochranu nového a starého, obloženého alebo neobloženého vonkajšieho muriva. Táto norma obsahuje aj voliteľný klasifikačný systém založený na určitých fyzikálnych vlastnostiach.

Táto norma sa vzťahuje na všetky náterové materiály a náterové systémy pre murivo vrátane tých, ktoré sú určené na použitie s omietkami s organickým spojivom a tepelnoizolačnými systémami. Odporúčania pre špecifické náterové systémy na murivo sú uvedené v prílohe k norme (príloha A).

• Norma „DIN EN 1062-2 Časť 2: Stanovenie a klasifikácia rýchlosti priepustnosti vodnej pary (permeability)“ opisuje metódu na stanovenie rýchlosti priepustnosti vodnej pary náterov, náterových systémov a súvisiacich výrobkov určených pre vonkajšie murivo a betón. Táto metóda je použiteľná pre nátery a náterové systémy na pórovitých podkladoch, ako sú tehly, betón a omietky. Postup s použitím pórovitého substrátu nie je použiteľný pre nátery s hrúbkou suchého filmu menšou ako 80 µm, stanovenou výpočtom.
• Norma „DIN EN 1062-2 Časť 3: Stanovenie priepustnosti vody“ opisuje metódu na stanovenie priepustnosti vody náterov, náterových systémov a súvisiacich výrobkov určených pre vonkajšie murivo a na ich klasifikáciu podľa normy EN 1062-1. Táto metóda je platná pre nátery a náterové systémy na pórovitých povrchoch, ako sú tehly, betón a omietky. Priepustnosť kvapalnej vody väčšia ako špecifikovaná hodnota sa nedá presne zmerať skúšobnou metódou opísanou v tejto norme.
• Norma „DIN EN 1062-2 Časť 6: Stanovenie priepustnosti oxidu uhličitého“ opisuje dve metódy na stanovenie priepustnosti oxidu uhličitého pre nátery, náterové systémy a súvisiace výrobky určené pre vonkajšie murivo a betón. Tieto metódy sú platné pre nátery a náterové systémy na omietke, betóne a podobných pórovitých povrchoch.
  • Metóda A Gravimetrická metóda. Potiahnutá strana testovaného kusu sa vystaví meraciemu plynu a kvantifikuje sa emitovaný oxid uhličitý. Skúšobný kus uzatvára testovaciu komôrku obsahujúcu absorbent oxidu uhličitého, vďaka čomu je komôrka plynotesná voči prostrediu. Testovacia komora sa udržiava v suchej atmosfére oxidu uhličitého/vzduchu pri teplote 23 stupňov plus/mínus 2 stupne a v pravidelných intervaloch sa váži. Priepustnosť oxidu uhličitého sa vypočíta z nárastu hmotnosti. Stanovenie je ukončené, keď sa dosiahne ustálený stav, t. j. keď sa nárast hmotnosti s časom už nemení. Na kontrolné účely sa v každej sérii stanovení meria referenčný film (štandard) so známou priepustnosťou oxidu uhličitého.
  • Metóda B Metóda nosného plynu. Potiahnutý testovaný kus je vložený medzi dve polovice permeabilnej cely, čím sa tieto dve polovice stanú plynotesnými voči sebe navzájom a voči prostrediu. Zatiaľ čo merací plyn prechádza jednou polovicou permeačnej cely, prúd nosného plynu (najlepšie dusík alebo vzduch bez oxidu uhličitého) prechádza druhou polovicou. Tento prúd nosného plynu prenáša dispergovaný oxid uhličitý do detekčného systému založeného na infračervenej spektrometrii alebo plynovej chromatografii. Stanovenie sa vykonáva pri teplote 23 stupňov plus/mínus 2 stupne a je ukončené po dosiahnutí ustáleného stavu, t. j. keď sa priepustnosť oxidu uhličitého už s časom nemení.

Oba plyny (merací plyn aj nosný plyn) je možné podľa potreby zvlhčovať. Na kontrolné účely sa v každej sérii stanovení meria referenčný film (štandard) so známou priepustnosťou oxidu uhličitého. Obe metódy sa vykonávajú izostaticky, t. j. skúšobný kus je vystavený parciálnemu rozdielu tlaku, nie absolútnemu rozdielu tlaku.

Pri použití metódy A sa môže použiť iba suchá zmes oxidu uhličitého a vzduchu, pretože absorbent reaguje s vlhkosťou v meranom plyne. Preto, ak je potrebné poznať priepustnosť oxidu uhličitého pri inej úrovni vlhkosti, napríklad pri 50-percentnej relatívnej vlhkosti, je vhodná iba metóda B.

• Norma „DIN EN 1062-2 Časť 7 Stanovenie vlastností premosťovania trhlín“ opisuje dve metódy používané na stanovenie vlastností premosťovania trhlín náterových materiálov, náterových systémov a súvisiacich výrobkov určených pre vonkajšie murivo a betón. Táto norma by sa mala čítať spolu s normami EN 1062-1 a „N 1504-2 Výrobky a systémy na ochranu a opravu betónových konštrukcií – Definície, požiadavky, kontrola kvality a posudzovanie zhody – Časť 2: Systémy povrchovej ochrany betónu“. Táto norma tiež uvádza klasifikáciu náterov podľa ich vlastností premosťovania trhlín. Metóda, ktorá sa má použiť pre konkrétny produkt alebo systém, by sa mala dohodnúť medzi zúčastnenými stranami.
• Norma „DIN EN 1062-11 Časť 11: Metódy kondicionovania pred skúškou“ opisuje štyri metódy kondicionovania skúšobných vzoriek pripravených na skúšku odolnosti náterových materiálov a náterových systémov pre vonkajšie murivo a betón voči poveternostným vplyvom. Uvedené metódy kondicionovania zohľadňujú širokú škálu poveternostných podmienok, takže rôzne metódy kondicionovania sú potrebné len vo výnimočných prípadoch.

Naša organizácia má silný personál, ktorý pozorne sleduje vývoj v oblasti vedy a techniky vo svete a neustále sa zlepšuje. Medzi početnými testovacími, meracími, analytickými a hodnotiacimi prácami poskytovanými pre podniky v rôznych odvetviach patria aj testovacie služby v súlade s normou „EN 1062 Farby a laky – Náterové hmoty a náterové systémy na vonkajšie murivo a betón“.